Od oslobodenia až po súčastnosť

Najdôležitejšou úlohou obyvateľov po návrate z evakuácie bola obnova ich zničenej rodnej obce.

Už 24.3.1945 bol v obci zriadený prvý MNV, ktorého predsedom sa stal Vasiľ Jurčišin. Jeho úlohou bolo organizovať pochovávanie mŕtvych vojakov a koní, zabezpečiť provizórnu opravu ciest a mostov, likvidáciu rumovísk a podieľať sa na rozdeľovaní pomoci, hlavne potravín medzi obyvateľov obce.

 

Situáciu obyvateľov sťažovalo, že i po väčších opravách boli iba 3 domy z 27 schopné plniť funkciu dočasného núdzového ubytovania. Ostatní obyvatelia si postavili núdzové provizórne drevené domky, v ktorých žili dlhé mesiace. Až v ďalších rokoch poskytol štát na bývanie 3 jednorodinné drevené baráčky.

Problémom tiež bolo, že občania po návrate do obce už nenašli nielen svoj dom a hospodárske budovy, ale chýbal im aj dobytok, kone, poľnohospodárske náradie a osivo. Vojnové škody boli tak veľké, že nebolo v silách samotných občanov, aby ich prekonali.

Po vojne sa neobnovila ťažba v lesoch. Všetci obyvatelia obce boli bez možnosti zárobku, čo ešte viac zhoršovalo ich položenie.

Tieto neuveriteľne ťažké podmienky života viedli časť obyvateľov k tomu, aby opustili rodnú obec a pokúsili sa nájsť domov inde. V jeseni 1945 odišlo niekoľko obyvateľov do obce Michalok vo Vranovskom okrese, kde obsadili poľnohospodárske usadlosti nemeckých vysídlencov. Tu ale narazili na odpor miestneho maloroľníckeho obyvateľstva, boli nútení obec opustiť a vrátiť sa. Úspešnejšie sa skončila presídľovacia akcia do západných Čiech, kde našlo svoj domov 25 obyvateľov obce, najviac v Jirkove, okres Chomutov.

Významnejšiu pomoc po vojne dostalo obyvateľstvo hlavne vo forme potravín od medzinárodnej organizácie UNRRA a z Čiech, odkiaľ v rámci akcie na pomoc Slovensku dostali prídel šatstva, ale aj hospodárske zvieratá.

Pomocou pre občanov obce bol ročný pobyt detí zo sociálne odkázaných rodín v Čechách v roku 1946, hoci pristúpiť na takéto riešenie im neprišlo ľahko.

Veľkým problémom bolo, že orná pôda, lúky i pasienky neboli riadne odmínované. Hoci rozsiahle odmínovacie práce sa uskutočnili už v rokoch 1945 – 1946, plošné odmínovanie chotára obce bolo ukončené až počas odmínovacej akcie v rokoch 1951 – 1952, a v odmínovaní sa pokračovalo aj v ďalších rokoch.

Regulačný plán pre obnovu obce bol schválený už v júni 1946. Počítalo sa v ňom s výstavbou 27 novostavieb domov, s výstavbou obecného a kultúrneho domu, štátnej ľudovej školy, hasičského skladiska a biskupský úrad počítal s výstavbou úplne novej gréckokatolíckej cerkvi. Predpokladala sa výstavba spevnených ciest, elektrifikácia obce a regulácia potoka, cez ktorý boli navrhnuté 4 mosty. S obnovou obce sa však výrazne meškalo a výmer o obnove obce bol schválený až 22.6.1948, kedy sa začala aj výstavba. V rokoch 1953 – 1957 bola vybudovaná bezprašná cesta do obce, čo umožnilo zaviesť prvú autobusovú linku (r. 1957).Roku 1958 bola prevedená elektrifikácia obce a vybudované prvé verejné osvetlenie. Ďalej tu bola vybudovaná spevnená miestna komunikácia a mostík cez potok (r.1959 ). V ďalšom období boli realizované tieto stavby: jednotriedna národná škola (r.1961), prístavba a rekonštrukcia cerkvi ( r.1965 ), most pre miestnu komunikáciu ( r.1965 ), ohradenie cintorína ( r.1968 ), obecný rozhlas ( r.1970 ), prvý skupinový vodovod ( r.1971 ), kultúrno- správna budova MNV ( r.1972 ).

Postupne sa začalo meniť aj hlavné zamestnanie obyvateľov. Keď v roku 1950 pracovalo v poľnohospodárstve a lesníctve 100 a v ostatných odvetviach iba 3 ekonomickí aktívni obyvatelia obce, tak v roku 1961 pracovalo v priemysle 24 obyvateľov, 9 v stavebníctve, 3 v doprave a spojoch, 1 v obchode a službách a 84 v poľnohospodárstve a lesníctve. Mladí ľudia začali po dosiahnutí vzdelania odchádzať za prácou do miest. Práca na roľníckych hospodárstvách prestala byť hlavným zdrojom obživy i pre starších roľníkov, ktorí začali využívať nové pracovné príležitosti v priemysle i v iných odvetviach národného hospodárstva.

Z tohto dôvodu všetci súkromne hospodáriaci roľníci podpísali v jeseni v roku 1972 prihlášku do JRD so sídlom v Kapišovej. Lesné bohatstvo bolo po znárodnení spravované štátnymi lesami. V roku 1993 v rámci reštitúcií bola časť lesných pozemkov vrátená potomkom pôvodnej firmy Gross, Ehrenberg a  Rosenblüth, Debore Grossmanovej a Gizele Svobodovej. V roku 1995 bolo v obci založené Pozemkové spoločenstvo „Dalnik“, združenie lesomajiteľov a urbarníkov obce Vyšná Pisaná. Prvý obchod v obci bol už v medzivojnovom obdob, zaujímavosťou je, že v obci nikdy nebolo prevádzkované pohostinstvo.